V SIROTINCI V MADRASE

            V indickom Madrase sme najskôr navštívili hrob apoštola Indie, svätého Tomáša. Poobede ma môj sprievodca vzal na miesto, kde bol podľa legendy apoštol Tomáš umučený a potom do katolíckeho sirotinca, ktorý stojí kúsok opodiaľ. Predtým i potom som sa počas svojich ciest Indiou často dosť zblízka pozeral do bolestnej tváre biedy, ale toto hrozné miesto zatienilo všetko. V postieľkach, ktoré sa skôr podobali klietkam pre hydinu, ležali malé, opustené deti, s bruškami nafúknutými hladom, kostričky mali potiahnuté čiernou, často zapálenou kožou. V chodbách, ktoré sa zdali byť nekonečné, na mňa z každej strany hľadeli ich horúčkovité oči a naťahovali sa ich drobné ružové dlane. V nedýchateľnom vzduchu a ustavičnom kriku a plači tohto pekla biedy sa potichu pohybovali rehoľníčky ako štíhli anjeli s tmavou pleťou, príliš slabé iskričky pomoci v tejto priepasti choroby a bezmocnosti, kde sa človek dusí plačlivou hanbou nad tým, že má zdravú kožu, plný žalúdok a strechu nad hlavou.
            Mnoho kníh, a sám som ich čítal, sa snaží pocukrovať fenomén bolesti zbožnými frázami alebo dokáže majstrovskou argumentáciou príliš ľahko sa preniesť ponad priepasť medzi faktom utrpenia a vyznávaním dobrého a spravodlivého Otca všetkých ľudí. Nie je však poctivejšie, ale nakoniec i „zdravšie“ proste priznať, že paradox existencie týchto dvoch ťažko zlučiteľných skutočností je treba prijať ako rébus, hádanku, ktorá je ťažko riešiteľná logickými postupmi nášho rozumu?
            Dialóg s Bohom o tajomstve zla a utrpenia vždy asi nakoniec musí skončiť ako v knihe Jób: človek si prikryje ústa a skloní sa pred nepochopiteľnou Skutočnosťou. Ale toto zmĺknutie – ako to najlepšie vidíme práve k Knihe Jób – je výsledkom predlhého a bolestného procesu, zápasu, premeny zmýšľania. A viera, ako som o tom hlboko presvedčený, nestojí až na konci tohto procesu, viera je celý tento proces hľadania.
            Keď som ja videl utrpenie detí v sirotinci, urobilo sa mi fyzicky, psychicky i morálne zle, chcelo sa mi utiecť – a to nielen z tohto hrozného miesta, ale z celej Indie, ba najradšej z celého nášho sveta vôbec -, chcel som ako Dostojevského Ivan Karamazov „vrátiť Bohu vstupenku“ do sveta, v ktorom trpia deti. Ale práve v tej chvíli odniekadiaľ z hĺbky predrala sa na povrch veta, ktorú povedal Ježiš pochybujúcemu Tomášovi „Dotkni sa rán!“ A znovu: „Vlož sem prst a pozri na moje ruky, vystri ruku a vlož ju do môjho boku!“
            Vyšiel som von a pripomenul som si celý príbeh apoštola Tomáša, ako som ho doobeda čítal z Jánovho evanjelia na hrobe „patróna pochybujúcich“. A zrazu ten dôverne známy text dostal pre mňa úplne iný zmysel. Všetky tie bolestné rany, všetky tie biedy sveta a ľudstva sú „rany Kristove“. Nemám právo vyznávať Boha, pokiaľ nevezmem vážne bolesť svojich blížnych. Viera, ktorá by chcela zatvárať oči pred utrpením sveta, je len ilúzia.
            Na niekoľkých miestach evanjelií sa Ježiš identifikuje s trpiacimi. V solidarite s nimi sa môžeme stretnúť s ním: „Čokoľvek ste učinili najmenšiemu z mojich bratov, mne ste učinili...“ Možno, že i toto chcel Ježiš povedať pochybujúcemu Tomášovi: „Tam, kde sa dotkneš rán ľudského utrpenia, tam spoznáš, že som živý, že „Ja som to““. „Neboj sa! Nebuď neveriaci, ale ver!“

(spracované podľa príbehu Tomáša Halíka z knihy Co je bez chvění, není pevné, str. 35-49)